Späť

Napísali o nás

Pridané: 14.6.2017 07:48:59 Počet zobrazení: 57

14 Jún 2017

Keď je duch duchom. Vreštiaca lebka a iné poviedky.

Hororové žánre vždy patrili k niečomu, čo čitateľov na jednej strane desí a nedá im spávať, no na druhej strane ich to láka a priťahuje. Práve pre túto prazvláštnu vlastnosť sa tento žáner už roky radí medzi najčítanejšie. Kým nebehá mráz po chrbte a v mysli sa nezačína vynárať tajomný hlas „čo ak?", dovtedy to nie je ono. Čím je príbeh autentickejší a lepšie vyrozprávaný, tým je strach silnejší. Väčšinou sa však stále chceme aj tak v kútiku duše ubezpečiť, že pravda je niekde inde, dotknúť sa známych pilierov reality a napokon všetko vyjasniť. Tak to, napokon, zvykne chodiť. V tvorbe Francisa Mariona Crawforda je to však iné...

Zbierka Vreštiaca lebka a iné poviedky sa znovu zrodila vo Vydavateľstve Európa v preklade Veroniky Hančuľákovej ako tajomná ozvena dávnej doby zlatého fondu hororovej literatúry. Táto temná ozvena sa dá napriek viac než storočiu považovať za dôležitú súčasť antológie tohto žánru, rovnako ako jej autor Francis Marion Crawford, syn amerického sochára, ktorý sa narodil v Taliansku. Po štúdiách v USA odišiel do Indie, no napokon sa usadil v Taliansku. Každá krajina ho však výrazne poznačila, a rozširovaním svojich vedomostí sa jeho knihy stávali čím ďalej, tým viac uznávané aj vďaka dokonalým a vierohodným opisom prostredia. Z rozprávania ľudí, no i z vlastných zážitkov sa počas jeho života skladali osnovy, s ktorými sa majstrovsky vyhral práve v tejto zbierke. Osem poviedok, tvoriacich Vreštiacu lebku a iné poviedky, vypovedá o rôznych príbehoch, ktoré toho v zásade spoločného veľa nemajú. Až na jediné, je dosť možné, že čitateľovi nedajú spávať. Ale o to asi predsa len tak trochu ide.

Nie je náhoda, že je kniha pomenovaná podľa titulnej poviedky, tá je totiž najsilnejšou a rozprávačsky grandiózne vyrozprávanou záhadou o lebke, ktorá sa v starom dome rozhodla usadiť. Rozprávač, kapitán Charles Braddock, priateľ nebohých Prattovcov, hovorí príbeh prostredníctvom dialógu, čím čitateľa akoby usádza na stoličku oproti nemu. Samotné počúvanie týchto udalostí by nebolo až také desivé, keby sa počas neho neozýval strašidelný škrekot z poschodia. Ťažko povedať, či v tom čase skutočne niekto sedel oproti nemu, alebo môže za zdvojené rozprávanie jeho desivými udalosťami narušená psychika. Manželia Prattovci si jedného dňa vypočuli z Braddockových úst príbeh o dômyselne premyslenej „čistej" vražde – vrahyňa zdrogovaným obetiam naliala do uší olovo, čím ich usmrtila. Krátko na to pani Prattová zomrela. Vtedy sa začalo ozývať nápadné hlasné vrieskanie, ktoré spočiatku Luke Pratt pripisoval psovi Bumblovi, no keď to už nemohol počúvať a usmrtil ho, bolo jasné, že je príčina niekde inde. Neskôr za neznámych okolností zomrel aj Luke Pratt, našli ho v noci vedľa škatule, z ktorej sa vykotúľala lebka. Kapitán Braddock, ktorý sa potom do domu nasťahoval, s hrôzou zistil, že vnútri lebky čosi hrká...

V duchárskej téme Crawford pokračuje aj v ostatných poviedkach – napríklad nechá oživiť bábiku, čím zachráni život malého dievčaťa, alebo v príbehu Horná Kója sa tajomná kajuta s číslom stopäť premení na zápas o holý život. Čitateľ tu len ťažko môže nájsť východisko v tom, že slizká obluda, ktorá napáda obyvateľov tejto kajuty, je vietor. Vo Vreštiacej lebke však nájdeme aj poviedky nesúce úplne iný nádych, kde nebadať zjavnú paralelu s ostatnými. To však neuberá na ich hodnote, ibaže je zjavné, že ich Crawford tvoril dlhší časový úsek. Napríklad v poviedke Pri rajských vodách sa vynára dokonca ľúbostná tematika, ktorá sa na počudovanie spisovateľovi hororového žánru vydarila. Čitateľa možno priam až chytí za srdce. Ale pozor, aj v nej sa skrýva, samozrejme, nejaká tá desivá zápletka.

Kniha sa okrem kvalitnej rozprávačskej línie miesi aj s veľmi citlivým narábaním so slovami, často dobre využívajúc funkčné dialógy. Tie však nie sú primárne zamerané len na nahnanie hrôzy. Vďaka dobrým opisom a prirovnaniam sa napriek už dnes dosť vzdialenej dobe dokáže čitateľ priblížiť predstavám Crawfordových postáv a prostrediu. Niet divu, že sa jeho tvorba radí medzi klasiku hororovej scény. Je totiž dosť možné, že mráz prebehne po chrbte aj zarytým skeptikom, ktorých až doteraz nič neprekvapilo.

Veronika Jánošíková

 

zdroj:  http://www.litcentrum.sk/recenzie/ked-je-duch-duchom

Prihlásenie