Späť

Napísali o nás

Pridané: 9.3.2018 07:53:29 Počet zobrazení: 67

09 Marec 2018

Do neba, ak nie ešte vyššie.

Napísali o nás

Chasidské príbehy nás pozývajú do sveta, ktorý zmizol zo zemského povrchu aj z máp. Vďaka Perecovým prózam tu však z neho predsa len čosi zostalo. Príbehy živé a aromatické ako zbierka starých fotografií.

Jicchok Lejbuš (Lejb) Perec, rodák z východopoľského mesta Zamość neďaleko Lublinu, patrí medzi najznámejších židovských spisovateľov prelomu 19. a 20. storočia. Do dejín sa zapísal nielen ako literát, ale tiež ako mysliteľ a nekompromisný zástanca tých najbezbrannejších.

Vyrastal v ortodoxnej židovskej rodine, jeho rodičia však boli dostatočne otvorení a moderní na to, aby v mladom Jicchokovi podporili jeho talent – neľutovali ani kopejku, ktorá išla na jeho súkromné štúdium. Popri Tóre a Talmude sa mu tak dostalo aj vedomostí z cudzích jazykov či svetovej literatúry. Po neúspešných podnikateľských pokusoch (zakladal piváreň i mlyn) zložil advokátske skúšky a v rodnom meste viedol jedenásť rokov advokátsku prax.

Cárska moc mu však napokon koncesiu odobrala (obvinený bol z propagácie poľského jazyka a šírenia socialistických myšlienok), a tak sa Jicchok Lejbuš Perec odsťahoval do Varšavy, kde pracoval pre Židovskú náboženskú obec ako správca cintorínov. A práve tu, vo víre varšavského intelektuálneho života, sa začína jeho najplodnejšie literárne obdobie.

Biele miesto

Jicchok Lejbuš Perec písal výhradne po hebrejsky a v jidiš, hoci v začiatkoch svojej literárnej dráhy časopisecky publikoval aj niekoľko básní písaných po poľsky. Nebol však s nimi veľmi spokojný. Na rozdiel od iných svojich židovských literárnych súčasníkov (predovšetkým azda najznámejšieho Šolema Alejchema) však nestratil kontakt ani s poľskou literatúrou a jazykom. Napokon, pôsobil aj ako literárny a divadelný kritik.

Za zmienku stojí aj jeho publicistická činnosť – vo svojich novinových článkoch sa totiž nezdráhal prezentovať svoje ľavicové zmýšľanie a vždy sa zastal tých najslabších a najzraniteľnejších. V dôsledku toho sa opäť dostal do hľadáčika cárskej moci a v roku 1899 si pod zámienkou nedovoleného zhromažďovania posedel aj v cele varšavskej citadely. Neskôr – počas prvej svetovej vojny – organizoval pomoc pre ľudí, ktorých vojnové besnenie poznačilo či už na zdraví alebo na majetku.

Napriek významnému postaveniu Jicchoka Lejbuša Pereca nielen v židovskej, ale aj vo svetovej literatúre, však v slovenskom knižnom svete až donedávna chýbal. O tom, že jeho neprítomnosť bola citeľná, sme síce nevedeli, no zistili sme to vďaka prekladateľovi Petrovi Ambrosovi a vydavateľstvu Európa. V roku 2016 vyšla Perecova zbierka Šabesový poklad a iné poviedky a o rok neskôr sa ten istý prekladateľsko-vydavateľský tandem postaral aj o šťastné pokračovanie Perecovho príbehu na Slovensku.

Koncom roka 2017 vyšla zbierka poviedok s názvom Chasidské príbehy – tentoraz aj s vrúcnym predslovom Dušana Dušeka („Perec je niekoľkonásobným kúzelníkom. Predovšetkým je kúzelníkom jazyka.")

Zázrak nad zázraky

Doteraz som hovoril viac o živote Jicchoka Lejbuša Pereca ako o jeho tvorbe, no musím sa priznať, že jeho životopisy z poľských kultúrnych portálov boli výborným a dôležitým druhým plánom čítania jeho Chasidských príbehov. O mnohých autoroch sa hovorí, že písali tak, ako žili. A o Perecovi toto tvrdenia platí stopercentne.

Jicchok Lejbuš Perec vo svojich poviedkach tematizuje život židovskej komunity na historickom území Haliče (geografický priestor je dnes rozdelený medzi Poľsko a Ukrajinu a siaha od Krakova až po Ternopiľ). Hodnotu jeho literárneho diela – ak sa to vôbec dá – môžeme merať z viacerých koncov. Zanechal po sebe jednak mimoriadne kvalitné prózy s hlbokým humanistickým podložím, no v rukách držíme zároveň aj cenný dokument o živote židovských komunít vo východnej Európe na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia – to je materiál pre etnológov, religionistov, historikov...

Perecovo dielo má aj tretí rozmer – môžeme sa pozerať na čosi, čo už neexistuje. A teda – spätne oceniť hĺbku jednej kultúry a znova a opäť nechápavo krútiť hlavou nad dôvodmi, pre ktoré „musela" byť vymazaná zo sveta. Vyhladená. V tomto, ale aj v mnohých iných ohľadoch sú prózy Jicchoka Lejbuša Pereca nepochybne zázračné a ich autor – ako to už povedal Dušan Dušek – je niekoľkonásobným kúzelníkom.

Najväčšie čary sú zväčša tie najjednoduchšie

Svet dávnych židovských komunít je tajomný a rovnako aj čarovný. Veď kde inde sa môže krásna plodná jabloň premeniť na usychajúci ihličnan len preto, aby neuvádzala okoloidúcich zbožných Židov do pokušenia, kde inde sa môžu zblížiť dvaja dávni znepriatelení rabíni (belzský a kocký) a pri spoločnej prechádzke uvažovať o tom, či je možné vnímať konzumáciu macesových knedličiek z polievky, či prípadne štamprlík pálenky počas sviatku Pesach ako modlitbu, pretože „každý, kto zotrváva v pôste, sa nazýva hriešnikom".

A čo nešťastný a biedny Sender, ktorý bol šesťkrát ženatý a šesťkrát to nevyšlo – no čo s ním? Samozrejme, niet lepšieho riešenia ako s osemdesiatkou na krku pomýšľať na ôsmu ženbu.

Niektoré Perecove vety vytrhnuté z kontextu môžu pokojne figurovať ako filozofické sentencie. Napríklad tieto: „Z tých istých tehál možno postaviť aj synagógu, aj – na rozdiel od nej – kláštor, aj palác, aj tvrdzu, ba aj chudobinec. Tými istými písmenami sa dajú zapísať tajomstvá Tóry a – na rozdiel od nich – aj to najväčšie rúhanie." Samozrejme – lebo všetko predsa záleží od človeka – toho, ktorý stavia, toho, ktorý píše.

Osobným vrcholom Chasidských príbehov Jicchoka Lejbuša Pereca je pre mňa poviedka Ak nie ešte vyššie. Nemirovský cadik sa totiž vždy medzi Novým rokom a Dňom zmierenia kamsi stratí. Ľudia hovoria, že isto chodí do neba. Toto vedomie ich uspokojuje, až kým nepríde akýsi Litviak a nevysmeje ich. Rozhodne sa, že zistí, kam cadik chodí, a po úmornom sledovaní odhalí prostú pravdu – cadik ide do lesa, zotne stromček, narúbe ho na polienka a odnesie chudobnej chorej vdove.

Ten dym, ktorý stúpa z jej piecky smerom k oblohe, to je tá cadikova cesta siahajúca až do neba. „Ak nie ešte vyššie," dodal by poučený Litviak, ktorý bol svedkom cadikovho „zázraku". Najväčšie čary sú zväčša tie najjednoduchšie.

Mnohorozmerné dielo

O viacerých vzácnych rozmeroch diela Jicchoka Lejbuša Pereca som už hovoril. Pri slovenskom preklade Chasidských poviedok môžeme však pridať ešte ďalší – tentoraz nie zásluhou autora, ale prekladateľa Petra Ambrosa. Perecove texty sa, pochopiteľne, hemžia rôznymi exotickými výrazmi spojenými so židovskou vierou a kultúrou.

To by mohlo neznalému čitateľovi (ktorým som aj ja) výrazne skomplikovať čítanie, no Chasidské príbehy sú vybavené skutočne obdivuhodným poznámkovým aparátom obsahujúcim citáty, vysvetlivky a v neposlednom rade – aj prehľadný glosár.

Svet, ktorý zobrazuje Jicchok Lejbuš Perec, už neexistuje (aj preto prekladateľ mohol o jeho prózach povedať, že sú „vzácnou turistickou príručkou pre cestovanie v čase do východoeurópskej Atlantídy").

Podobne ako iné tematicky príbuzné diela ďalších židovských autorov (rád spomeniem napríklad Isaaca Bashevisa Singera a jeho diela z predvojnového Poľska) vzbudzujú vo mne aj Perecove prózy jeden mimoriadne intenzívny pocit. Zdá sa mi, že po stý raz sledujem dobre známy film s až príliš dobre známym tragickým koncom.

Tesne pred tým, ako sa osudy jeho hrdinov začnú nemilosrdne rútiť smerom k záhube, stlačím tlačidlo PAUSE. To sú prózy Jicchoka Lejbuša Pereca. Ako škatuľa starých fotografií, na ktorých sú všetci mŕtvi ešte živí a šťastní. Pred tým, ako stlačím PLAY, budem znova – už po stý raz – dúfať, že ten film sa tentoraz skončí celkom inak.

zdroj: https://dennikn.sk/1023151/do-neba-ak-nie-este-vyssie/?ref=list

Prihlásenie